You Found Me

17. january 2015 at 1:34 | Marta |  Fiction
Dobrý večer, konečne sa dokopala k tomu aby som niečo napísala. Ani neviem prečo ma niečo také napadlo, ale snáď je to aspoň čitateľné. Enjoy.
P.S. (17.2. 18:50) Nastala znovu zmena designu a myslím, že tento sa tu zdrží trošku dlhšie. Smějící se


'Vypadni...' To bolo posledné, čo som počula od svojho na mol opitého otca keď som za sebou zabuchla dvere. V jednej ruke som zvierala batoh v ktorom boli všetky moje veci, lepšie povedané veci, ktoré som si stihla zbaliť zatiaľ čo na mňa nepríčetne vrieskal. Tie časy keď som sa ho bála boli preč, keď som sa bála vyjsť zo svojej izby pretože som si myslela, že ma znovu udrie. Vedela som, že musím odísť, a nie len preto, že som v druhej ruke držala kľúče od jeho auta, ktoré stálo pred našim domom a ktoré som sa chystala ukradnúť.

Necítila som sa zle, necítila som ľútosť a dokonca ani hnev. Vedela som, že to všetko spôsoboval alkohol, že pod tým všetkým to bol úplne iný človek, človek, ktorý ma mal rád. Vedela som, že to všetko spôsobil odchod mojej matky a takisto som vedela, že to urobiť musela. Nevinila som ju z toho, že ma tu nechala. Bola som jej malá nádej na zmenu človeka, ktorého kedysi milovala a ktorý sa jej každým dňom strácal pred očami.
Náš dom sa strácal v spätnom zrkadle a vedela som, že už ho nikdy neuvidím, že sa sem nikdy nevrátim. Nevedela som kam mám ísť, kde budem spať, ako budem žiť. Mala som jedinú fotku a adresu napísanú na kúsku papiera, ktorý som pred ním musela schovávať. Cesta ubiehala rýchlo, vonku sa striedalo slnko s dažďom tak ako sa striedala moja nervozita s očakávaním. Snažila som sa nemyslieť, nemyslieť na fakt, že mi niekto zabuchne dvere rovno do tváre, nemyslieť na to, čo sa stane ak ju nenájdem, jedinú osobu, ktorá tam mala pre mňa byť. Mala som plné právo ju nenávidieť a nechcieť ju už nikdy viac vidieť a napriek tomu som sa nemohla donútiť to urobiť. Bola som čím ďalej tým bližšie a pritom stále tak ďaleko, Cítila som sa ešte ďalej keď som stála pred dverami a nemohla sa donútiť zaklopať. Nevedela som sa pohnúť, nevedela som myslieť, ruky sa mi triasli a bola som rada, že dokážem dýchať.
'Hľadáte niekoho?' Ozvalo sa za mnou a znelo to ako hlas zo strašnej diaľky. Bol to hlas z môjho detstva. Hlas, ktorý mi rozprával rozprávky na dobrú noc. Hlas, ktorý ma tíšil, keď som plakala. Hlas, ktorý som chcela počuť zakaždým keď zazvonil telefón. Hlas, ktorý ma prinútil otočiť sa a pozrieť sa jej do očí. Do očí, ktoré boli presne také ako moje, oči, ktoré sa naplnili slzami, oči, ktoré boli nepopierateľným známok puta, ktoré medzi nami bolo. A v tej chvíli som bola znovu doma, nebolo to miesto, kde som vyrastala, bolo to miesto, kde bola ona. Stačilo už len jedno, povedať to slovo, to slovo, ktoré to všetko zmenilo na realitu. 'Mami?'


 

1 person judged this article.

Comments

1 Lamilka Lamilka | Web | 17. january 2015 at 10:46 | React

Je smutné, nemít oporu ve svém tatínkovi. Naštěstí jsi našla maminku, takže to dobře dopadlo :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement