What do I mean to you?

2. january 2015 at 22:26 | Marta |  Fiction
Dobrý večer, mala som tvorivú chvíľku a dopadlo to takto. Nie je to dlhé a nie je to na pokračovanie. One-shot, ktorý som nazvala What do I mean to you. Budem rada ak si tých pár viet prečítate a okomentujete Usmívající se.



Tma a ticho. Presne takto to bolo najlepšie. S papiermi pohádzanými okolo a s gitarou v rohu izby. Nikto z nich nemal šancu, odpoveď na klopanie neprichádzala. Milé slová ani prosenie nefungovalo, ako by sa to všetko strácalo vo vzduchu. Všetko okrem myšlienok, ktoré tam byť nemali, ktoré začínali byť nebezpečné a nechcené. Otravné a zničujúce. Presne tie, ktoré lámali srdce vždy, keď si našli cestu spať do mysle. Nič z toho nebola depresia, ani potreba ticha, tmy a samoty. Bola to realita.

Už nič nebolo ako predtým, čas ďalej plynul a on nevedel ako ho zastaviť, ako zastaviť sám seba a ten prúd v jeho hlave, ktorý mu spôsoboval bolesť. Ako matematický príklad zostavený zo slov a skladba napísaná číslami, ako pes, ktorý zrazu zbadal dúhu, ako smädom umierajúci človek, ktorý siahne po chlebe. Nič z toho nedávalo zmysel a bol nútený sa zasmiať. Z týchto situácii vznikali krásne skladby a básne, ktoré vedeli rozplakať. Dať to na papier? To by musel byť blázon. Aj slepý by to videl a začal v ňom čítať ako v otvorenej knihe, videl to, čo sa on sám stále aj po rokoch bál vidieť.
To náhle sucho v hrdle mu pomohol zastaviť pohár vody položený na nočnom stolíku vedľa postele. Stálo to tam už pár dní a voda chutila presne tak ako sa on cítil. Zle. Už sa prestal pýtať prečo on? Na to odpoveď neexistovala. Už sa prestal pýtať čo má robiť. Odpoveď neznáma. A tá chuť odhodiť ten pohár celou silou bola príliš silná. Pomoc na 10 sekúnd, zvuk rozbíjajúceho sa skla, ktorý by ho vytrhol z neustáleho premýšľania. Chcel aby to bolo jednoduché, jednoduché prestať, také jednoduché ako dýchať, aj keď aj to mu v posledných dňoch pripadalo tažšie ako obvykle. Ako by mu na hrudi sedel obrovský balvan, s ktorým nevedel pohnúť. Ani on sám sa nevedel pohnúť, sedel v kŕči a pritom ho bolelo celé telo. Nebol chorý, ale jeho duša áno. Duša, ktorá si uvedomovala, že nebude nikdy naplno šťastná, pretože tam chýbal niekto, kto by ju šťastnou urobil. Jeho duša vedela kto a vedel to aj on, vedelo to jeho srdce a vedel to jeho mozog.
Klopanie utíchlo a on sedel za stolom a pritom ani nevedel ako a kedy sa tam dostal. Medzi prstami si prehadzoval ceruzku a pred ním ležal prázdny papier. Sledoval ho ako napínavý film pretože mal stále pred očami tú tvár, jedinú tvár, ktorú nemohol nikto nikdy nahradiť. Tvár na ktorú čakal už pár dní ako na svoju záchranu z izby do ktorej nemal šancu nik vojsť, ani slnko. Jemné klopkanie ceruzky o stôl bol jediný zvuk, ktorý sa z jeho izby ozýval, jediný zvuk, ktorý dokázal spracovať, aj keď ho vytváral on sám. Pripravený začať písať, ale predtým než začal sa všetky slová stratili. A nič mu nemohlo pomôcť, ani ustarostený hlas jeho matky za dverami, ktorý ho každú hodinu prosil o odpoveď. Nepohlo ním ani keď ju počul v noci plakať vo vedľajšej izbe a cítil sa ako monštrum neschopné lásky a pochopenia. Prečo? Kto by pochopil jeho? Kto by pochopil pravdu bez odsúdenia?
Prešli hodiny a dom utíchol. Bol unavený, ale nemohol zaspať, chcel písať, ale jeho ruka bola čím ďalej tým viac odsunutá od papiera. Slová na papieri vždy znamenali len jedno, priznanie. Začul tiché a pomalé kroky a jeho srdce začalo tĺcť rýchlejšie, jeho ruky sa triasli keď za dverami izby počul hlboký nádych, ale on písal.
Dvere sa otvorili a papier bol plný, plný slov, ktoré sa bál vysloviť. Za ním stála jeho záchrana a preto sa tak bál otočiť, preto sa tak bál pustiť oči z vety, ktorú napísal len pred pár sekundami "Čo pre teba znamenám?"

 

2 people judged this article.

Comments

1 Coneja^^ Coneja^^ | Web | 2. january 2015 at 22:37 | React

Krásně napsané , měj tvořivých chvilek víc :D :)) Líbilo se mi to :)
Mimochodem taky píšu, byla bych ráda, kdybys na oplátku zkoukla moji tvorbu :)

2 Lamilka Lamilka | Web | 3. january 2015 at 19:08 | React

Moc hezky napsané. Je to psané, jako by to bylo z vlastní duše. Kdo prožil těžké chvíle, ten se v tom najde...

3 Kika Kika | Email | Web | 4. january 2015 at 14:00 | React

to je kouzelné... Škoda, že v dnešní době by 99% šáhla po notebooku a napsala e-mail nebo by vzala mobil a vyťukala chabou smsku...

4 Elis Elis | Web | 4. january 2015 at 14:29 | React

Je to krásně napsané a velmi působivé...

5 Vivi Vivi | Web | 4. january 2015 at 15:26 | React

Napísala si to pekne a napínavo. Rozhodne ma to zaujalo. :)

6 M M | Web | 4. january 2015 at 19:12 | React

[1]: Ďakujem :)

[2]: Myslím, že mnoho ľudí sa aspoň v časti určite nájde. Ďakujem :)

[3]: Ďakujem :) Úplne súhlasím, ale aj tak, pero a papier budú mať pre mňa stále väčšie čaro.

[4]: ďakujem :)

[5]: To ma teší :) Ďakujem.

7 Orida Orida | Web | 4. january 2015 at 23:28 | React

Také od srdca. Je to len predstava alebo je to inšpirované vlastnými pocitmi? Dýcha z toho totiž život.

A úplne som si zamilovala tvoje nelogické prirovnania.
"Ako matematický príklad zostavený zo slov a skladba napísaná číslami, ako pes, ktorý zrazu zbadal dúhu, ako smädom umierajúci človek, ktorý siahne po chlebe." tá dokonalosť toho ako ju chápe moja hlava, to sa nedá popísať.

Ďakujem, za niečo také.

8 M M | Web | 5. january 2015 at 1:44 | React

[7]: Myslím, že žiadny komentár ma nepotešil viac ako tento.
Sú v tom určite vlastné pocity, aj keď to nie je inšpirované mojou vlastnou realitou/skúsenosťou. Ale myslím, že na tento kúsok som obzvlášť hrdá.
Presne takéto komentáre ma stále posúvajú dopredu, keď si začínam myslieť, že píšem hrozne :D Takže ja ďakujem za prečítanie a hlavne za zamyslenie sa nad podstatou toho textu. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement